Bežný človek na Slovensku sa v priemere dožije viac ako 78 rokov, teda len pred tromi generáciami sa 28. októbra 1815 v Uhrovci narodil náš najznámejší buditeľ slovenského jazyka. Jeden z prvých významných rečníkov, keď Slovensko malo len 2 milióny obyvateľov. Muž, ktorý bol vášnivým poľovníkom a ako jeden z prvých mužov používal parfém. Práve jeho prívrženci začali Prešporek (dnešná Bratislava) nazývať Braťislava.
Svojou plamennou rečou dokázal mnohých ľudí zaujať a hovorieval: „ Národ bez znalosti svojich dejín je len hromada otrokov.“ Rozhodol sa, že študentom pripraví vychádzku na miesto, ktoré by im pripomenulo dejiny Slovákov. Najvhodnejší bol Devínsky hrad neďaleko Bratislavy.
Bolo to miesto, kde kedysi knieža Rastislav ubránil Veľkú Moravu pred útokom Frankov. Výlet pripravili tajne, lebo sa báli pomsty maďarských učiteľov a študentov. V tom čase začali mnohí Maďari tvrdiť, že všetci obyvatelia Uhorska sa musia stať Maďarmi. Nechceli, aby sa iné uhorské národy vzdelávali vo vlastných jazykoch a učili o svojich dejinách.
Vychádzka na Devín sa uskutočnila 24. apríla 1836. Štúr rozprával študentom o slovenských dejinách v časoch Veľkej Moravy. Potom všetci recitovali básne a spievali národné piesne. Sľúbili, že budú bojovať za slobodu svojho národa. Na záver si k vlastným menám pridali slovanské prímenia. Štúr prijal meno Velislav,
Aj Ľudovít Štúr si tak ako väčšina evanjelikov na Slovensku spočiatku myslel, že Slováci a Česi sú jeden národ patriaci k veľkej skupine Slovanov a mali by sa zjednotiť. Písal biblickou češtinou, no čoskoro si všimol, že tento jazyk Slovákom nevyhovuje.
Štúr pochopil, že nápad zlúčiť oba jazyky je nezmysel a Slováci potrebujú svoj vlastný spisovný jazyk. Medzi katolíkmi už existovala Bernolákova spisovná slovenčina, ale tú používalo len málo ľudí. Štúr uvažoval, že lepšie by bolo vytvoriť spisovný jazyk zo stredoslovenských nárečí: „Sú veľmi rozšírené a zrozumiteľné pre všetkých Slovákov.“
Začiatkom roka 1843 požiadal jazykovedca Michala Miloslava Hodžu, aby pre nový spisovný jazyk vypracoval pravidlá.
V júli 1843 Štúr a Hodža navštívili na fare v Hlbokom Jozefa Miloslava Hurbana. Tam sa dohodli: „Nový spisovný jazyk budeme mať len vtedy úspech, keď ho prijmú slovenskí katolíci aj evanjelici.“
O pár dní všetci traja navštívili katolíckeho kňaza a básnika Jána Hollého, ktorý písal bernolákovčinou. Oboznámili ho so svojím zámerom. Hollý im sľúbil podporu.
Nová spisovná slovenčina však mala aj veľa odporcov, no nemohlo ju nič zastaviť. Vyhovovala Slovákom a zakrátko sa stala ich jednotným jazykom. Spočiatku sa slová písali bez ypsilonov, všade s mäkkým i.
Mäkčene boli aj pri ďe, ťe, ňe, ľe a ďi, ťi, ňi, ľi. Až neskôr sa to zmenilo. Možno by to bola škoda. Keby zostala pôvodná Štúrova gramatika, nerobili by žiaci v diktátoch toľko chýb.
vyučujúci SJL